Klenoty SNM - Prírodovedné múzeum

Antropologická zbierka Prírodovedného múzea predstavuje najväčšiu slovenskú kolekciu ľudských kostrových pozostatkov z rôznych časových období a z rôznych kultúr. 

V súčasnosti je v antropologickom fonde SNM - Prírodovedného múzea zaevidovaných takmer 9500 kostrových pozostatkov jedincov, ktoré pochádzajú z predhistorických a historických období bronzovej, železnej, laténskej a rímskej doby a z doby sťahovania národov. 

Hodnotnou kolekciou je vyše 50 neolitických kostrových  nálezov z mladšej kamennej doby a tri egyptské múmie. 



Medzi najvzácnejšie zbierkové predmety patrí čelová kosť neandertálca Šaľa 1 a neskoromladopaleolitická lebka z Moče, ktorá je stará vyše 11.000 rokov.

Čelová kosť neandertálca - Homo sapiens neanderthalensis, Homo neanderthalensis

Veľmi dobre zachovaná fosilizovaná čelová kosť bola objavená v roku 1961 na brehu rieky Váh pri mesta Šaľa. Má typické morfologické znaky neandertálcov: mohutný nadočnicový val, postorbitálne zúženie lebky, nízku a ubiehajúcu čelovú kosť a široký koreň nosa. Mierna klenutá čelová kosť má v stredovej línii “hrebienok”, masív nadočnicového valu je od nej dobre ohraničený a prebieha priečne bez evidentného zúženia. Bočne nad pravou očnicou vidno oválnu, zahojenú elipsovitú plytkú depresiu - poranenie s veľkosťou asi 10 x 7 mm. 

Morfológia oblasti nad očnicami neandertálca Šaľa 1 sa najviac podobá európskym a blízkovýchodný neskoropleistocénnym neandertálcom a stredopaleolitickým skorým moderným hominidom. Okraj očníc najviac pripomína neandertálcov a stredopleistocénnych archaických hominidov. Podľa multivariačnej analýzy Šaľa 1 s pravdepodobnosťou 0,87 patrí do skupiny neandertálcov. Čelová kosť zrejme patrila dospelému jedincovi z okruhu neskoro pleistocénnych stredoeurópskych neandertálcov - pravdepodobne žene, ktorá zomrela v dospelom veku (20 - 39 rokov).

Datovanie fosílie sa pôvodne odhadovalo na mladý pleistocén, včasný úsek posledného würmského glaciálu (cca 70.000 - 50.000 rokov BP). Podľa novej odvodenej stratigrafie možno predpokladať primárnu polohu neandertálca Šaľa 1 už v mladších vrstvách posledného interglaciálu (ris-würmský, eem, cca 100.000 - 75.000 r. BP).

Slovensko, Šaľa - Mladšie vrstvy posledného ris-würmského interglaciálu (cca 100.000 - 80.000 r.BP)

Lebka Homo sapiens sapiens z neskorého mladého paleolitu

V apríli 1990 našiel bagrista pri bagrovaní štrku na slepom ramene Dunaja pri obci Moča (okres Komárno) v hĺbke troch metrov veľmi dobre zachovanú ľuskú lebku bez sánky so stopami fosilizácie. Na Jednotke radiokarbónového akcelerátora Výskumného laboratória pre archeológiu a dejiny umenia Univerzity v Oxforde sa nám podarilo určiť jej datovanie na obdobie 11 255 +- 80 rokov BP (OxA - 7068).

Podľa kalibrácie s najväčšou pravdepodobnosťou patrila človeku, ktorý žil na našom území pred 13 315 - 12 918 rokmi. V Európe je známych vyše 150 podobne datovaných jedincov, pričom 108 pochádza z územia Francúzska. Iba veľmi málo lebiek je tak dobre zachovaných ako nález z Moče.

Lebka s objemom 1 244,3 cm3 má gracilnejšiu stavbu a stredný reliéf svalových úponov. Na jej ľavej temennej kosti vzadu vidno tri priehlbiny (možno zahojené poranenia). Medzi starobylejšie znaky lebky patrí náznak tzv. sagitálneho hrebeňa (pozdĺž šípového švu). Podľa mier, indexov a databáz je calvarium s výrazným profilom tváre dlhé, úzke a vysoké. Podľa výpočtov pomocou diskriminačnej analýzy patrí dospelej žene a podobá sa na súčasné populácie. Vek ženy sa v čase úmrtia s najväčšou pravdepodobnosťou pohyboval v intervale 40 +- 10 rokov. Žena má všetky zuby zachované bez kazu, avšak opotrebované takmer až ku krčku. Príčinou bude zrejme využívanie zubov na netradičné činnosti, napr. na spracovávanie koží (paramastikačné aktivity).

Čo sa týka regionálnej príslušnosti, lebka z Moce svojimi antropometrickými znakmi zodpovedá nevyhranenej centrálnej európskej oblasti s určitým náznakom tendencie k východoeurópskym skupinám ľudí, pričom pravdepodobne patrí k pôvodnej miestnej populácii.

Slovensko, Moča (okres Komárno)Neskorý mladý paleolit (11 255 +- 80 rokov BP, OxA - 7068)

Staroegyptská múmia

Múzeum získalo múmiu v roku 1990 zo zrušeného Múzea vývoja spoločenského vedomia (MVSV), kde bola deponovaná od druhej polovice 80. rokov. Do MVSV sa dostala z Okresného múzea v Topoľčanoch, ktorému ju v roku 1955 zásluhou vtedajšieho riaditeľa Vladimíra Kedroviča darovala Karlova univerzita v Prahe.

Múmia pochádza zo staroegyptskej lokality Deir el-Medina, z pohrebiska kráľovských robotníkov - staviteľov pyramíd, z výskumu Francúzskeho archeologického orientálneho inštitútu v Káhire (1933 - 1936). ide o jednu z múmií, ktoré inštitút spolu s niektorými archeologickými nálezmi prostredníctvom prof. Jaroslava Černého daroval v roku 1934 Národnému múzeu v Prahe. Neskôr sa dostali do pražského Hrdličkovho múzea človeka a archeologické objekty do Náprstkovho múzea.

Múmia je uložená v natiahnutej polohe s hornými končatinami uloženými pozdĺž tela. Je obalená len v tenkých najvnútornejších vrstvách plátna, takže sú obrysy tela dobre viditeľné. Patrí mužovi vysokému asi 172 cm, ktorý zomrel vo veku približne 25 - 35 rokov. Jeho ľavá ruka bola hradená drevenou protézou, ktorá má omylom šesť prstov. Nie je celkom isté, či k tomu došlo pri balzamovaní alebo v súčasnosti. Podľa röngenu sa v okrajovej časti ľavého rebra môže pod obvínadlami nachádzať amulet.

Egypt, Deir el-Medina, staroegyptská dedina západne od Téb - Luxoru16. - 11. storočie pred n. l. (18. - 20. dynastia)

Staroegyptská antropomorfná rakva

V zbierkach SNM - Prírodovedného múzea sa tiež nachádza múmia vo vnútornej farebnej antrpomorfnej rakve z tamariškového dreva. Antropomorfná rakva predstavuje ľudskú bytosť - zosnulého do podoby sochy stojacej na podstavci v zadnej časti s oporným pilierom. Na naša územie sa dostala ešte v 19. storočí z Téb. Jej pôvodným majiteľom bol A. Jurenák. Neskôr ju daroval do súkromnej zbierky dr. Danielovi Schmikovi, od neho putovala do Evanjelického lýcea v Bratislave, odkiaľ sa po druhej svetovej vojne zásluhou archeologický PhDr. Ľudmily Kraskovskej dostala do zbierok SNM.

Zo vzoriek dreva sa rádiokarbónovou metódou podarilo získať dáta 629 +- 265 a 517 +- 257 rokov BC. Podľa charakteru písma na vnútornej strane spodnej časti by mal sarkofág pochádzať z konca 25. dynastie. Na vnútornej strane veka je hieroglyfmi napísané meno prvého pôvodného vlastníka rakvy Mrnbj (Mernebi) a meno ďalšieho muža, ktoré sa však nepodarilo úplne rozlúštiť.

V sarkofágu je čiastočne odhalená múmia, ktorá podľa starších analýz patrí pravdepodobne mužovi vo veku 20 - 30 rokov. Hoci jej lebka so zvyškami tkanív má určité ženské črty, väčšina morfologických znakov zodpovedá mužskému charakteru.

Drevo z tamarišky (Tamarix articulata) - Egypt, Téby - Luxor - 629 +- 265 a 517 +- 257 rokov pred n. l. (koniec 25. dynastie)

Mineralogicko-petrografická zbierka Prírodovedného múzea SNM je orientovaná najmä na tvorbu systematickej kolekcie minerálov, dokumentáciu významných nálezísk a ložísk Slovenska, ale i na materiál zo svetových lokalít, určený najmä na vedecké, porovnávacie, výstavné a expozičné účely.

V súčasnosti je v zbierkovom fonde oddelenia približne 24.400 kusov mineralogických a petrografických vzoriek.

Zlato - Au

Zlato je minerál kryštalizujúci v kubickej sústave, je zlatožltej až žltobielej farby. Krásne makroskopické vzorky boli v ložisku zriedkavé. Zlato sa vyskytovalo v podobe plieškov, šupiniek, lístočkov, tvorilo kríčkovité či machovité zhluky.

Kremnica bola po dlhé historické obdobie a ostáva najvýznamnejším ložiskom zlata na území Slovenska. Hodnoverné údaje o objavení ložiska a dobývaní rúd drahých kovov sa nezachovali. Je pravdepodobné, že dobývaniu predchádzalo ryžovanie zlata z potokov, ktoré prispelo k objaveniu ložiska. Isté je, že začiatok dobývania predchádzal mestským, baníckym a mincovníckym výsadám, ktoré kráľ Karol Róbert v roku 1328 udelil osade Cremnychbana (Cremnych Bana).

V oblasti Kremnice sa vyskytuje viacero typov rudnej mineralizácie, ale z ekonomického a historického hľadiska je najvýznamnejšia žilná drahokovová mineralizácia. Žilný systém tvoria hlavné žily, žilné telesá a zóny. Zlato sa v Kremnici zistilo vo všetkých typoch žíl. Kremnické zlato má zvýšené obsahy striebra a väčšinou patrí k variete elektrum. Vo fondoch múzeí i v súkromných zbierkach sa nachádzajú pekné niekoľkocentrimetrové plieška zlata (elektra), ale podstatnú časť - priemyselne a ekonomicky zaujímavú - tvorili voľným okom neviditeľné zlatinky v kremeni (mikroskopické zlaté). Na kremnickom ložisku sa ťažili drahé kovy (zlato a striebro), v menšej miere ušľachtilé Ag-minerály a počas posledných dvoch rokov ťažby antimonit. Ťažba sa v Kremnici zastavila v roku 1970, likvidácia ložiska sa ukončila v roku 1979.

Historická vzorka z fondu SNM pochádza z roku 1939; zlato tvorí pliešky na drúze kryštálov kremeňa. Pochádza zo šachty Ferdinand, IV. obzor, Zlatá žila a do zbierok SNM sa dostala z Československého štátneho banského riaditeľstva.

Minerál, trieda prvky (a príbuzné zlúčeniny) - Slovensko, Kremnické vrchy, Kremnica

Drahý opál - SiO2.nH2O





V súčasnosti jediným drahým kameňom zo Slovenska, ktorý je známy po celom svete, je drahý opál. Patrí medzi najkrajšie drahé kamene nielen v Európe, ale aj na clom svete. V minulosti bol drahý opál zo Slovenska nazývaný rôznymi názvami, ako napríklad Magyar Nemes Opal, Hungarian Noble Opal, Ungarische Edelopal alebo dokonca orientálny opál. Vo svetovej literatúre je možné nájsť drahý opál zo Slovenska práve pod takýmito názvami, ale za pozornosť stojí aj pomenovanie slovenský šľachetný opál, ktoré presadzoval národný buditeľ Daniel G. Lichard. Vždy však išlo o drahý opál, ktorý pochádzal z ložísk na východnom Slovensku pri obci Červenica, kde sa ťažil najmä banským spôsobom. Azda najstaršie banské diela sa nachádzajú pri obci Dubník. Až do začiatku 20. storočia, keď boli objavené veľké opálové ložiská v Austrálii, zásobovalo východné Slovensko takmer celý svet týmto nádherným drahým kameňom. 

Drahý opál sa vyznačuje hrou farieb, tzv. opaliscenciou, ktorá vyplýva z jeho jedinečnej vnútornej štruktúry. Štruktúra opálu pozostáva z rôzne veľkých guľovitých útvarov tzv. sfér, ktoré zložené z oxidu kremičitého. Sféry môžu byť rozdielnej veľkosti, ale niekedy sa vyznačujú rovnakou veľkosťou a čo najtesnejším usporiadaním. Tak môžu vytvárať vrstvičky alebo celé bloky, ktoré fungujú ako difrakčná mriežka, teda na týchto blokoch prichádza k rozkladu bieleho svetla na spektrum. Od veľkosti sfér závisí aj výsledná farba. Napríklad ak sféry v drahom opále dosahujú veľkosť 290 nm, v hre farieb budú prevládať červené farby. Drahý opál na východnom Slovensku je viazaný na vulkanické horniny (andezity) zlatobanského stratovulkánu, kde opál vystupuje v podobe nepravidelných žiliek, impregnácií alebo hniezd. Spolu s drahým opálom na ložiskách pri Červenici a Dubníku vystupuje aj mliečny, ohnivý alebo aj sklený opál, avšak nádhernou hrou farieb sa vyznačuje len práve drahý opál.

Mineraloid, trieda oxidy - Slovensko, Slanské vrchy, Červenica - Dubník

Kermezit - Sb2S2O

Kermezit tvorí jemné 3 – 4 cm dlhé, ojedinele dlhšie vláknité až ihličkovité kryštály, ktoré sú zoskupené do hviezdicovitých radiálne lúčovitých agregátov. Farba minerálu prechádza od tmavočervenej, fialovočervenej po hnedočervenú. Vyskytuje sa na puklinách celistvých antimonitových rúd, v asociácii s ihličkovitým antimonitom a valentinitom.

Na Slovensku je rozšírenie kermezitu viazané na oxidačné zóny antimónových mineralizácií. V Malých Karpatoch bola táto najvýznamnejším typom mineralizácie. Z viacerých v minulosti ťažených ložísk antimonitu bola lokalita Pezinok – Kolársky vrch (Kolárske, pod Kolárskym) predmetom záujmu už na rozhraní 18. a 19. storočia. V súvislosti s obnovením ťažby tu v roku 1906 postavili flotačnú úpravovňu rúd, prvú v bývalom Rakúsko-Uhorsku. V rokoch 1946 – 1974 bola ťažba intenzívna, ročne sa získavalo do 3 300 ton koncentrátov s obsahmi 20 – 30% antimónu; ložisko už nie je v súčasnosti činné.

Kermezit je zaujímavý z mineralogického hľadiska a zberateľmi je veľmi vyhľadávaný. Ložisko poskytlo jedny z najkrajších vzoriek kermezitov na svete, ktoré patria medzi cenené exempláre v svetových múzeách. Vytvárajú efektné radiálno-lúčovité agregáty kryštálov, tmavo višňovočervenej až červenofialovej farby so silným kovovým až diamantovým leskom. Triklinické kryštály sú maximálne 0,5 mm hrubé a priehľadné v silnom svetle. Lúčovité agregáty sú obyčajne ploché, pretože vypĺňajú tenké pukliny v okolitej hornine, vzácnejšie sa vyskytujú aj do priestoru vyvinuté drúzy. Najlepšie vzorky kermezitu boli nájdené v Novej Alexander štôlni v 70. až 80. rokoch 20. storočia, ešte počas ťažby antimónovej rudy. V zbierkach SNM sú uložené viaceré kvalitné vzorky, táto vzorka pochádza z roku 1979. Ihličkovité agregáty sú vyvinuté na oboch stranách a sú priestorovo orientované.

Minerál, trieda sulfidy a sulfosoli - Slovensko, Malé Karpaty, Pezinok

Paleontologické zbierky - nálezy fosílnej fauny a flóry sa začali systematicky budovať až po roku 1961, čo súviselo najmä s rozsiahlym geologickým výskumom Slovenska. Zbierkový fond je rozdelený na fond paleovertebratologický, paleoevertebratologický a fond paleobotaniky. Po dohovore odborníkov a v roku 1966 stalo SNM jediným dokumentačným strediskom pre paleontológiu na Slovensku a začalo vo svojich zbierkach zhromažďovať typový paleontologický materiál a dokladové originály k paleontologickým publikáciám.

Vedecky najhodnotnejšia je kolekcia typového materiálu, ktorá obsahuje 1.500 typových exemplárov, najmä fosílnych bezstavovcov.

Stopy dinosaurov

Vzácny nález stôp dinosaurov z územia Slovenska pochádza z vrchnotriasových, asi 200 miliónov rokov starých hornín z Tichej doliny vo Vysokých Tatrách. Stopy našli v roku 1975 geológ M. Sýkora a paleontológ J, Michalík. Pôvodne ich opísali ako nový druh pre vedu pod názvom Coelurosaurichnus tatricus Michalík et Sýkora, 1976. V roku 1998 J. Michalík a M. Kundrát znova študovali stopy a priradili ich k ichnorodu Eubrontes isp. Ostatnú revíziu nálezu urobil poľský paleontológ G. Niedzwiedzki v toku 2011. Najväčšiu stopu označil rodovým názvom cf. Kayentapus isp. Pravdepodobne ju zanechal dinosaurus podobný rodu Dilophosaurus, ktorý bol dlhý asi 6 m. Stredne veľkú stopu priradil k ichnorodu Anchisauripus isp. Túto stopu zanechal pravdepodobne živočích dlhý asi 36,5 m, ktorý bol veľmi podobný dinosaurovi rodu Liliensternus, avšak menšieho vzrastu.

Rekonštrukcia tohto dinosaura sa nachádza v paleontologickej expozícii Príbeh života na Zemi, inštalovanej v SNM – Prírodovednom múzeu v Bratislave. Určenie najmenšej, neúplne zachovalej stopy na pieskovcovej platni nie je zatiaľ jednoznačné.

Oblasť Tatier na slovenskej i poľskej strane je známa viacerými nálezmi stôp dinosaurov, ktoré žili v tejto oblasti pred 205 – 199 miliónmi rokov. Z územia Slovenska je známych, okrem hore uvedeného exemplára, ďalších päť nálezov dinosaurích stôp. Jedna stopa Anchisauripus isp. je uložená v Múzeu Tatranského národného parku v Zakopanom, v Poľsku. Ostatné štyri, ktoré boli priradené štyrom rôznym ichnorodom (Anchisauripus  isp., cf. Kayentapus isp. cf. Eubrontes isp. a Sauropodomorpha indet.) nechali paleontológovia na mieste nálezu. Objavené boli v rokoch 2006 – 2007.

Slovensko, Vysoké Tatry, Tichá dolina, Červený úplaz - Druhohory, vrchný trias (pred 205 - 199 mil. rokov), Tomanovské vrchy

Lebka primitívneho treťohorného tuleňa Devinophoca claytoni



Neúplná lebka tuleňa Devinophoca claytoni Koretsky at Holec, je holotyp, t.j. exemplár, podľa ktorého bol pre vedu opísaný nový rod a druh vyhynutého tuleňa. Názov rodu je zložený zo slova Devin (odvodený od názvu lokality Devínska Kobyla) a phoca (lat.) = tuleň. Druhový názov dostal tuleň podľa mena amerického paleontológa Claytona E. Raya, ktorý sa celý profesijný život venoval štúdiu fosílnych tuleňov.

Lebku spolu s ďalšími kostrovými zvyškami tuleňov a iných morských a suchozemských stavovcov objavil v roku 1984 Štefan Meszároš na dovtedy neznámej lokalite – v puklinovej výplni vo vápencovom lome bývalej Štokeravskej vápenky na severných svahoch Devínskej Kobyly. Puklinu, vzhľadom na množstvo fosílneho materiálu, nazval Bonanza.

Zvyšky tuleňov boli objavené na Devínskej Kobyle i na ďalších lokalitách – Devínska Kobyla – Sandberg a Devínska Kobyla – Waitov lom. Morské sedimenty, v ktorých boli nájdené  fosílne zvyšky tuleňov, sú z obdobia mladších treťohôr (neogén, presnejšie vrchný báden). V tomto období boli svahy Devínskej Kobyly zaplavené morom, len najvyššie položené oblasti zostali súšou.

Slovensko, Devínska Kobyla - lom bývalej Štokeravskej vápenky, puklina Bonanza - Treťohory, neogén, vrchný báden (pred 14,8 - 13,5 mil. rokov)

Kostra treťohornej ropuchy Bufo priscus

Takmer kompletná kostra dospelého jedinca ropuchy Bufo priscul Špinar, Klembara et Meszároš, 1993 sa zachovala vo vápnitom slieňovci. Táto fosília je holotypový exemplár, podľa ktorého bol opísaný nový druh ropuchy pre vedu. Druhový názov priscus (lat.) znamená “starý”, čím je vyjadrené, že ide o primitívny druh ropuchy. Dĺžkou tela, necelých 8 cm, patrila k stredne veľkým druhom ropúch.

Zvyšky fosílnych žiab sú známe na území Slovenska od miocénu až do holocénu. Fosílie miocénnych žiab sú však na našom území, a vôbec vo svete, veľmi zriedkavé. Častejšie sú fosílne zvyšky žiab z konca treťohôr (pliocénu) a najmä zo štvrtohôr. Väčšinou sa však zachovali iba izolované kosti.

Lokalita Bonanza je typovou lokalitou nielen pre uvedenú ropuchu Bufo priscus, ale aj pre nový druh tuleňa Devinophoca claytoni a nový druh hmyzožravca Storchia meszaroshi Sabol, 2005, ktorý bol nazvaný podľa objaviteľa tejto lokality Štefana Meszároša. V rokoch 1996 - 1998 sa uskutočnil na lokalite paleontologický výskum. Celkovo tu bolo zistených 37 druhov morských i suchozemských stavovcov. Morské sedimenty a fosílne zvyšky morských živočíchov sa dostali do pukliny Bonanza v období vrchného bádenu (pred asi 14 mil. rokov), keď more od juhu z panónskej panvy, preniklo severnejšie a zaplavilo i svahy Devínskej Kobyly. Zvyšky suchozemských živočíchov boli do pukliny splavené z okolitej pevniny. 

Slovensko, Devínska Kobyla - lom bývalej Štokeravskej vápenky, puklina Bonanza - Treťohory, neogén, vrchný báden (pred 14,8 - 13,5 mil. rokov)

Lebka medveďa jaskynného (Ursus spelaeus)

Lebka medveďa jaskynného je súčasťou paleontologických nálezov z jaskyne Lôm vo Veľkej Fatre. Tieto nálezy pochádzajú z výskumov Dr. Jána Petrikovicha, župného lekára v Martine z rokov 1897 - 1907. Prieskumu sa osobne zúčastnili aj Andrej Kmeť a Andrej Halaša. Išlo o prvé vedecké výskumy jaskýň na území Veľkej Fatry a na Slovensku vôbec. Všetky zbery Ján Petrikovich venoval Muzeálnej slovenskej spoločnosti, v ktorej zbierkovom fonde boli sústredené. V prvej expozícii z roku 1908 inštalovanej v prvej budove SNM v Martine im bola venovaná samostatná vitrína. Veľká časť týchto nálezov sa však stratila, zachovali sa len dve lebky a štyri sánky. Samotné výsledky výskumov Ján Petrikovich prezentoval v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

Dr. Ján Petrikovich - nálezca - Slovensko, Veľká Fatra, Blatnica, jaskyňa Lôm - 14. august 1897 - dátum nálezu

Botanické zbierky

Prevažnú časť botanickej zbierky tvoria jednotlivé herbárové zbierky, ktoré ako celok tvoria najväčšiu a najvýznamnejšiu zbierku na Slovensku. Zbierka obsahuje 490.000 položiek rozdelených na papraďorasty a cievnaté rastliny, machorasty, riasy, huby, lišajníky a semená z celého sveta, predovšetkým však zo Slovenska. Súčasťou botanickej zbierky je aj zbierka archívnych dokumentov, rukopisov a korešpondencie významných botanikov, tiež modely húb vyrezané J. Rulíškom, kresby rastlín a lyofilizované huby.

Najstarším herbárom je Cypriánov herbár, ktorého vznik sa datuje do rokov 1776 - 1771.

Najväčšou herbárovou kolekciou je herbár Andreja Kmeťa z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý obsahuje viac ako 88.600 položiek vyšších a nižších rastlín.

Cypriánov herbár 

Mních Cyprián z rehole kamaldulov, vlastným menom František Ignác Jäschke (1724 - 1775)

Cypriánov herbár, považovaný za najstaršiu na Slovensku zachovanú zbierku sušených rastlín, je významný nielen z hľadiska botanického a farmaceutického, ale aj kultúrno-historického, medicínskeho a jazykovedného. Text prvej strany umožňuje nazrieť do intimity Cypriánovho života a informuje, komu je herbár určený. Chronogram ozdobného titulného listu ukrýva letopočet 1766, považovaný za rok začiatku práce na herbári.

V latinskej písanej oslavnej básni Cypriánov priateľ a obdivovateľ vyzdvihuje jeho charakter a všestranné schopnosti. Vlastný herbár pozostáva z 97 listov s jednostranne nalepenými rastlinami. Herbárové položky nie sú usporiadané systematicky. Mená rastlín sú uvedené najmä v latinčine, gréčtine a nemčine. Niekde je pripojené aj poľské meno, či skôr ľudový názov v goralskom nárečí. Pri viacerých herbárových položkách je aj lokalita zberu, stručná charakteristika miesta nálezu alebo dlhšia poznámka, ktorá sa týka najmä úžitkových vlastností, liečivých účinkov, alchýmie či mágie.

V herbári je spolu 285 sušených cievnatých rastlín a jeden lišajník. Cyprián zbieral rastliny prevažne vo voľnej prírode v oblasti Pienin a východnej časti Tatier, ale niektoré boli zrejme pestované v kláštornej záhrade, či už ako zelenina, koreniny, liečivky alebo prostriedky proti živočíšnym škodcom.

Väčšina rastlín je determinovaná správne, na úrovni poznatkov polovice 18. storočia. Významný je historicky prvý doklad o pestovaní zemiakov na Spiši, uvedený pod ľudovým názvom grulj. Herbár dopĺňa index prevažne latinských mien nalepených rastlín. Na konci foliantu je 32 strán nemeckého textu, ktorý obsahuje Cypriánove úvahy o jeho vlastných liečiteľských skúsenostiach, diagnostike chorôb, alchýmii, príprave rastlinných produktov používaných na liečenie, ale aj mágii.

Foliant viazaný v hnedej koži - Rastliny vysušené lisovaním a prilepené na papier neznámym lepidlom - Slovensko, Červený Kláštor, pravdepodobne 1766 - 1771

Herbár Andreja Kmeťa

Herbár tvorí podstatnú časť bývalej botanickej zbierky Muzeálnej slovenskej spoločnosti (asi 88.600 položiek), ktorá sa začala tvoriť na podnet Andreja Kmeťa na prelome 19. a 20. storočia. Predstavuje najväčšiu a najkomplexnejšiu herbárovú zbierku na Slovensku, ktorá zahŕňa cievnaté rastliny, machorasty, huby, lišajníky i niekoľko vzoriek rias. Obsahuje predovšetkým celoživotné zbery samého Kmeťa, ale aj množstvo exsikálov, ktoré získal kúpou alebo výmenou s inými záujemcami o botaniku a výmennými spolkami. Takto sa aj jeho herbárové položky dostali do zbierkových fondov mnohých svetových inštitúcií. Ťažisko herbára tvorí flóra Slovenska. Zastúpené sú však aj cudzokrajné rastliny, najmä z Európy, ale aj Ameriky, Ázie, Austrálie i Afriky.

Najväčšia časť Kmeťom zbieraných položiek pochádza z oblasti Hontu, predovšetkým Štiavnických vrchov, z okolia jeho dlhoročného pôsobiska Prenčova a najobľúbenejšej lokality Sitna. Posledné položky zbieral v okolí Martina. Herbár obsahuje množstvo sušených rastlín od ďalších zberateľov, ktorí patria k významným osobnostiam slovenskej botaniky.

V botanických kruhoch Európy Kmeťa preslávili najmä ruže. Kolekcia ruží Kmeťovej zbierky obsahuje okolo 5.000 položiek od rôznych zberateľov z 13 krajín, v Martine zostalo 115 položiek. Sám Kmeť nazbieral z tohto počtu asi 2.200 položiek. Viac ako 1.500 položiek pochádza zo Štiavnických vrchov, považovaných za “slovenské rozárium”. Prostredníctvom exsikátovej zbierky Flora exsiccata Austro-Hungarica a publikácie Schedae ad Floram exsiccatam Austro-Hungaricam (Kerner 1881 - 1896) sa stali ruže Štiavnicka známe po celom svete. A. Kmeť, ale aj renomovaní európsky znalci ruží, ako V. Borbás či H. Braun, opísali viaceré z nich ako nové taxóny.

Rastliny vysušené lisovaním - Slovensko a iné krajiny sveta - Koniec 19. a začiatok 20. storočia

Zbierka semien Andreja Kmeťa

Osobitnú časť Kmeťovej zbierky semien a plodov tvorí kolekcia semien tráv uložená v troch drevených kazetách. Každá pozostáva z piatich otvárateľných poličiek s vloženými sklenenými, korkovým štopľom uzavretými ampulkami jednotlivých vzoriek semien. Jednotlivé kazety sú v hornej časti označené rímskou číslicou, pričom I. obsahuje 49, II. 51 a III. 47 vzoriek (ampuliek). Jednotlivé vzorky sú usporiadané abecedne, na hornej strane poličiek označené a latinsky pomenované. Zbierku na čelnej strane identifikuje tlačená etiketa s nápisom “Andrej Kmeť Hont m. Prenčov”.

Kolekcia v rozsahu 147 vzoriek predstavuje druhové bohatstvo a morfologickú rôznorodosť tráv (čeľaď lipnicovité - Poaceae). Okrem bežných domácich, divo rastúcich druhov sa tu nájdu aj niektoré u nás už veľmi vzácne a ohrozené druhy (napr. mnohoštet valcovitý, kavyľ vláskovitý). Väčšinu však tvoria cudzokrajné druhy, najmä z oblasti Stredomoria, ale aj zo strednej a južnej Afriky, Indie či Ameriky. K zaujímavým úžitkovým trávam patrí napríklad cukrová trstina, trsteník obyčajný - starobylý stavebný materiál subtropických bambusov. Domáce obilniny sú zastúpené rôznymi druhmi a varientami pšenice a ovsa. Predstavovaná kolekcia je síce len malým, ale jedinečným fragmentom rozsiahlej zbierky semien, ktorú Kmeť pripravoval do expozície novopostavenej budovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Turčianskom Svätom Martine.

Vysušené semená rastlín, drevo, sklo - Slovensko a iné krajiny sveta - Koniec 19. a začiatok 20. storočia

Semeno palmy lodoicey sečelskej - Lodoicea maldivica /J.F.Gmel./Pers.





Súčasťou Kmeťových prírodovedných zbierok je aj niekoľko kolekcií semien a plodov. Botanická zbierka v Bratislave obsahuje takmer 1 800 vzoriek. Najexotickejšie a najvzácnejšie je semeno palmy lodoicey sečelskej (Lodoicea maldivica, syn. L. sechellarum), ktorá je endemitom Seychelských ostrovov. A. Kmeť ho získal kúpou v roku 1904 ako súčasť kolekcie 53 druhov paliem z rôznych častí sveta.

Lodoicea sečelská patrí taxonomicky medzi palmy (čeľaď Palmae, Araceceae), čiže jednoklíčnolistové rastliny radu arekotvarých (Arecales). Dorastá do výšky okolo 30 m, jej veľké vejárovité listy s dlhou stopkou dosahujú v priemere 3 – 5 m. Je to dvojdomá rastlina, čo znamená, že súkvetia samčích a samičích kvetov sú umiestnené na rôznych individuách. Plodom  je oválny, končistý orech (kôstkovica) s priemerom až 50 cm, ktorý obsahuje obyčajne jedno, niekedy dve až štyri semená. Dvojlaločnaté semeno bizarného tvaru je najväčšie a svojou hmotnosťou do 20 kg najťažšie v rastlinnej ríši.

V súčasnosti sa tento unikátny gigant seychelskej flóry prirodzene vyskytuje už iba v dvoch národných parkoch na ostrovoch Praslin a Curieuse s celkovou rozlohou 41 km2. Počet rastlín sa odhaduje na necelých 8 300 dospelých individuí. I napriek tomu, že ide o druh zaradený do Červeného zoznamu svetovej organizácie IUCN (The IUCN Red List of Thretened Species), chránený špeciálnymi právnymi predpismi, je stále viac ohrozovaný najmä ilegálnym zberom plodov, požiarmi a vplyvom introdukovaných patogénov.

Vysušené semeno - Seychelské ostrovy - Začiatok 20. storočia