Autoportrét je reprezentáciou autora. Či už je namaľovaný, odfotený alebo vytesaný, autoportrét vždy odhalí to, čo vidí autor v zrkadle. Aj keď boli autoportréty súčasťou umenia od jeho počiatkov, až v ranej renesancii sa autori začali štylizovať do dominantného postavenia v diele. S príchodom lepších a lacnejších zrkadiel, sa viac a viac autorov pokúšalo vytvoriť nejakú formu autoportrétu. "Portrét muža v turbane" od Jan van Eyck-a z roku 1433 je jedným z najstarších autoportrétov so známym autorom. Žáner je z chronologického hľadiska nezaraditeľný, avšak populárnym sa stal až v renesancii, v ktorej sa zvýšil záujem o človeka ako osobu. Autoportrétom môžme nazvať portrét autora alebo portrét začlenený do väčšieho diela. Veľa autorov nenamaľovalo klasické autoportréty, ale začlennili sa do väčších diel, medzi skupinu ľudí, alebo do náboženského výjavu. Takéto začlenenia neboli nikdy zverejňované. Vedel o nich iba autor a jeho patron. To plnilo dva účely, nakoľko ľudia sa mohli iba domnievať, či je v diele naozaj autorov autoportrét, a tiež slúžili ako test autorovej zručnosti, nakoľko ak bol autoportrét naozaj dobrý, ľudia ho spoznali. Najskoršie autoportréty zo stredoveku a renesancie, historické alebo mýtické výjavy, často využívali reálne modely, ku ktorým bol často začlenený aj autor, čím získavali viac funkcií. Boli portrétmi, autoportrétmi a zároveň zobrazeniami výjavov. V týcto dielach sa autor objavuje ako tvár z dave alebo skupinke, často na okraji obrazu, mimo hlavného výjavu. Táto technika bola využívaná najmä v sedemnástom storočí v práci Jan de Bray-eho. A bola použitá takmer v každej forme umenia od obrazov až po sochy.
